Policajt začal byť silný individualista, ktorý oddeľuje svoje súkromie od práce, nazvali sme to profesionalitou a na svoju prácu policajt v podstate kolegov nepotrebuje, resp. potrebuje jedného neurčitého kolegu a nadriadeného, ktorý mu zadá úlohy a následne skontroluje ich splnenie, pričom spätná väzba od policajta je nevhodná a nežiadúca, ide len o výsledok, či úloha bola resp. nebola splnená.
Policajt je teda nastavený na hmatateľný výsledok, čiže nejaké represívne opatrenie, ktoré je podložené nejakým dokumentom, pričom samotná prevencia, ako objavenie sa hliadky v nejakom prostredí, alebo to, že verejnosť vidí niekde policajnú hliadku, sa do úvahy neberie.
Policajt prestal samostatne rozmýšľať a samotné myslenie sa od neho ani nevyžaduje. Navyše má problém rozkaz prijať (vzniká taká zaujímavá situácia). Jeho iniciatíva je žiadúca len v určitom smere a po určitú úroveň, kedy sa musí svojej iniciatívy vzdať z nejakého dôvodu, väčšinou jemu neznámemu.
Policajt sa stal občanovi v podstate len na ťarchu, nie je nastavený občanovi pomáhať, maximálne si vie občana nevšímať, alebo potom občanovi udeliť nejakú sankciu. Policajt nevie za bežných okolností občanovi pomáhať.
Verejnosť prestala vnímať policajta ako niekoho pozitívneho a to je veľmi VEĽKÝ PROBLÉM.
Ak to zhrnieme, policajt sa stal nesamostatný individualista, spoločnosťou odmietaný, ktorý sám od seba heslo „POMÁHAŤ A CHRÁNIŤ“ nie je schopný napĺňať. Ako z toho von? To je výzva, ktorú je potrebné vyriešiť.